(1937–2016)

Галерия (3)

Radostin Chomakov (1937–2016)

Radostin Čhomakov sa narodil v Karnobate. Vyštudoval scénografiu na Národnej akadémii výtvarných umení v triede prof. Georgiho Karakaševa. Jeho tvorivá cesta začala v Štúdiu hraných filmov "Boyana" ako animátor, kde pôsobil v rokoch 1965 až 1968. Neskôr začal pracovať v nedávno založenej Bulharskej národnej televízii, kde sa jeho meno spájalo s projektmi pre televízne divadlo - „Nepochopená civilizácia“, „Dvanásť stoličiek“, „Michail Miškoed“, „Mizantrop“, „Deväť bratov Jany“, „Harold a Maud“, „Ľudský hlas“, prázdninové a zábavné programy, filmy, ako aj s jeho scénografické riešenia pre medzinárodný festival "Zlatý Orfeus", baletné inscenácie "Lotéria" a "Tieň" pre Štúdio "Ekran", súťaž "Melódia roka", "Hudobná sieň" a novoročné programy z roku 1968 do roku 1976. Od roku 1978 bol vymenovaný za hlavného umelca Národnej opery a baletu v Sofii. Po roku 2000 pôsobil ako hlavný scénograf Starozagorskej a Burgaskej opery.

Len v oblasti opery, operety a baletu vytvoril scénografie pre viac ako 216 predstavení doma i v zahraničí. Jeho podiel na repertoárovom vystúpení opery v Sofii, Národnej akadémie múzických umení „Pančo Vladigerov“ a opery v Starej Zagorе je nespochybniteľný. Vo väčšine prípadov pracoval v tíme so svojou manželkou – kostýmovou výtvarníčkou Bojanou Čomakovou. Najčastejšie spolupracoval s režisérmi Nikolajom Nikolovom a Pavlom Gerdžikovom. Zúčastnil sa takmer všetkých scénografických výstav v Bulharsku, na Pražskom Quadriennale, na Bienále v Sao Paule atď. Medzi jeho výnimočné tvorivé úspechy patrí práca na „Aide”,"Poplach", "Carmen", "Piková dáma", "Princ Igor", "Báječný mandarín", "Han Krum", "Arko Iris" a "Zlatý kohút" v Národnej opere v Sofii, produkcie v Burgase a v Starej Zagore.

Je nositeľom ceny Zväzu bulharských umelcov „Penčo Georgiev“, ceny „Krištáľová lýra“ pre tvorivý tím Zväzu bulharských hudobných a tanečných umelcov za rok 2002 a ocenení zo scénografických výstav. Posmrtne mu bola udelená medzinárodná cena „Nikola Gyuzelev“.


+++

Радостин Чомаков (1937–2016)

Радостин Чомаков е роден в Карнобат. Завършва сценография в НХА в класа на проф. Георги Каракашев. Началото на творческият му път започва в СИФ „Бояна“ като художник-аниматор, където работи между 1965 и 1968. Сетне пристъпва по коридорите на наскоро създадената БНТ, където неговото име се свързва с проекти за телевизионния театър - „Криворазбраната цивилизация“, „Дванадесетте стола“, „Михаил Мишкоед“, „Мизантроп“, „Янините девет братя“, „Харолд и Мод“, „Човешкият глас“, празнични и забавни програми, филми,  както и със сценографските му решения за международния фестивал „Златният Орфей“, балетните постановки „Жребият“ и „Сянката“ за студио „Екран“,  конкурсът „Мелодия на годината“, „Мюзикхол“ и Новогодишните програми от 1968 до 1976. От 1978 е назначен за главен художник на Националната опера и балет в София. След 2000 г. работи като главен сценограф на Старозагорска и Бургаска опера.

Само в областта на оперното, оперетното и балетното изкуства създава сценографии за над 216 спектакъла у нас и в чужбина. Безспорен е приносът му за репертоарния облик на Софийската опера, УОТ на ДМА „Панчо Владигеров“ и на Старозагорска опера. В повечето случаи работи в екип със съпругата си – костюмографът Бояна Чомакова. Най-често си сътрудничи с режисьорите Николай Николов и Павел Герджиков. Участва в почти всички сценографски изложби у нас, в Пражкото квадриенале, в биеналето в Сао Паоло, и др. Сред ярките му творчески постижения са работата му по „Аида“, „Тревога“, „Кармен“, „Дама пика“, „Княз Игор“, „Чудният мандарин“, „Хан Крум“, „Арко Ирис“ и „Златното петле“ в Софийска опера, постановките на открито в Бургас и Стара Загора.

Носител е на наградата на СБХ „Пенчо Георгиев“, на „Кристална лира“ за творчески екип на Съюза на българските музикални и танцови дейци за 2002, на награди от сценографски изложби. Посмъртно е награден с  международната награда „Никола Гюзелев“.


+++

Der deutshe Text aus der Ausstellung “Zeitenbrücke. Das Bühnenbild in Bulgarien – 60 - 80 Jahre des XX Jh.” Bulgarisches Kulturinstitut Berlin / 27.03.2022 – 15.04.2022



Radostin Chomakov (1937–2016)

Radostin Chomakov wurde 1937 in Karnobat geboren. Er schloss sein Bühnenbildstudium an der Nationalen Kunstakademie in der Klasse von Prof. Georgi Karakashev ab. Seine Karriere begann Chomakov im Nationalen Filmstudio „Boyana“ als Zeichentrick-Animator und arbeitete dort zwischen 1965 und 1968. Dann arbeitete er für das neu gegründete bulgarische Nationalfernsehen von 1968 - 1976, wo sein Name mit Projekten für das Fernsehtheater in Verbindung gebracht wird – mit „Die missverstandene Zivilisation“, „Die zwölf Stühle“, „Mihal Mishkoed“, „Misanthrop“, „Die neun Brüder Janas“, „Harold und Maud“, „Die menschliche Stimme“, sowie mit vielen TV-Shows und Filmen. Bekannt sind auch seine Ausstattungsprojekte für das internationale Festival „Der Goldene Orpheus” sowie für die Fernsehballettproduktionen „Das Los“ und „Der Schatten“.

Ab 1978 wurde er Chefbühnenbildner der Nationaloper in Sofia. Nach 2000 arbeitete er als Chefbühnenbildner an den Opernhäusern von Stara Zagora und Burgas. Allein im Bereich Oper, Operette und Ballett schuf er Bühnenbilder für über 216 Aufführungen im In- und Ausland.

Seine Projekte verwirklichte er im Team mit seiner Frau, der Kostümbildnerin Boyana Chomakova und in Zusammenarbeit mit den Regisseuren Nikolay Nikolov und Pavel Gerdzhikov. Radostin Chomakov nahm an fast allen Bühnenbild- Ausstellungen in Bulgarien, an der Quadriennale in Prag, der Biennale in Sao Paulo u.a. teil. Zu seinen brillanten kreativen Bühnenlösungen, vor allem für die Nationaloper in Sofia sowie für Open-Air-Aufführungen in Burgas und Stara Zagora, zählen „Aida“, „Besorgnis“, „Carmen“, „Pique Dame“, „Fürst Igor“, „Der wunderbare Mandarin“, „Khan Krum“, „Arko Iris“ und „Der goldene Hahn“. 

Chomakov wurde mit den Preisen „Pencho Georgiev“ des bulgarischen Malerverbandes, „Kristallleier“ für das kreativste Team vom Verband der bulgarischen Musik- und Tanzkünstler im Jahr 2002, und mit Preisen für diverse Bühnenbild- Ausstellungen ausgezeichnet. Posthum wurde ihm der internationale Nikola-Gyuzelev-Preis verliehen.