Mladen Mladenov (*1932)
Mladen Mladenov sa narodil v roku 1932 v Sofii. Absolvoval Národnú akadémiu výtvarných umení v odbore „Maľba“ v triede prof. Iliju Petrova v roku 1958. O rok neskôr začal pôsobiť v Divadle v Burgase a okamžite sa presadil ako originálny scénograf a partner najzaujímavejších režisérov v Bulharsku - Julia Ognyanova, Vili Tsankov a Leon Daniel. Vytvorený umelecký kontakt medzi týmito neštandardnými tvorivými osobnosťami zanechal stopy v kariére každého z nich na ďalšie roky. Mladen Mladenov je plnohodnotným spoluautorom divadelných predstavení. Obzvlášť vysoko oceňovaná je jeho práca v inscenáciách v Burgase "Podivný" a " Kráľ Piff Pаff".
Počas svojej takmer 45-ročnej divadelnej kariéry bol súčasťou inscenačného tímu viac ako 250 predstavení v divadlách v hlavnom meste a v celej krajine. Spolupracoval s režisérmi Asenom Šopovom, Krikorom Azarianom, Krasimirom Spasovom, Borislavom Čakrinovom, Stoyanom Kambarevom a ďalšími. Okrem jeho burgaského obdobia bola jeho práca obzvlášť vysoko ocenená v divadle Pazardžik pre hry „Január“ a „Veľký zisk“, v Plovdive pre „Olympijské alebo ...“, v Perniku – „Skúška lietania“, vo Vojenskom divadle v Sofii - "Hamlet", " "Dostať sa pod dúhu", "Básnik a hora", v Národnom divadle - "Posledný termín", Malomestské divadlo „Za kanálom” - "Návrat domov".
Pracoval ako výtvarník na hraných a televíznych filmoch a svojím rozhodnutím o filme „Medzi koľajnicami“ (režisér Vili Tsankov) získal cenu v Benátkach. V spoluautorstve s Rusim Čanevom napísal knihy „Bitak. Bardak“ a „Tri nenakrútené filmy“. Je nositeľom ceny „Zlaté storočie“ Ministerstva kultúry za celkovú kreatívnu tvorbu. Divadelný kritik Lyubomir Tenev ho definuje ako „ironický – ostrý, chladný, posmešný, nenávidí akúkoľvek sentimentálnosť, akúkoľvek ukľudňujúcu ilúziu uprostred drsnosti života. V jeho dekore je krutá a zároveň humánna vzbura. Humanistická vzbura, humanistický pátos je pre neho niečo veľmi vážne a nedá sa nahradiť sentimentálnou krásou“.
+++
Младен Младенов (*1932)
Младен Младенов е роден през 1932 в София. Дипломира се в Художествената академия в специалност „Живопис“ в класа на проф. Илия Петров през 1958 Година по-късно започва работа в Бургаския театър и веднага се налага като оригинален сценограф и партньор на най-интересните режисьори на България – Юлия Огнянова, Вили Цанков и Леон Даниел. Създаденият артистичен контакт между тези нестандартни творчески личности за години напред оставя следи в кариерата на всеки един от тях. Младен Младенов е пълноценен съавтор на театралните спектакли. Особено високо е оценена работата му в бургаските постановки „Чудак“ и „Крал Пиф Паф“.
В близо 45-годишната си театрална кариера е бил част от постановъчния екип на повече от 250 спектакъла в театри в столицата и страната. Работи с режисьорите Асен Шопов, Крикор Азарян, Красимир Спасов, Борислав Чакринов, Стоян Камбарев и др. Особено високо е оценена работата му освен в бургаския му период и в Пазарджишкия театър по пиесите „Януари“ и „Голямата печалба“, в Пловдив по „Олимпий или …“, в Перник – „Опит за летене“, във Военния театър в София – „Хамлет“, „Да се провреш под дъгата“, „Поетът и Планината“, в Народния театър – „Последен срок“, МГТ „Зад канала“ – „Завръщане у дома“.
Работил е като художник на игрални и телевизионни филми, а с решението си на „Между релсите“ (режисьор Вили Цанков) печели награда във Венеция. В съавторство с Руси Чанев пише книгите „Битак. Бардак“ и „Три неснимани филма“. Носител е на наградата „Златен век“ на Mинистерството на културата за цялостно творчество. Театроведът Любомир Тенев го определя като „ироник – остър, студен, подигравателен, той ненавижда всяка сантименталност, всяка нота на утешителна илюзия сред суровостта на живота. В неговия декор има жесток и същевременно хуманен бунт. За него хуманистичният бунт, хуманистичният патос е нещо много сериозно и не могат да бъдат заменени със сантиментална красивост.“
+++
Der deutshe Text aus der Ausstellung “Zeitenbrücke. Das Bühnenbild in Bulgarien – 60 - 80 Jahre des XX Jh.” Bulgarisches Kulturinstitut Berlin / 27.03.2022 – 15.04.2022
Mladen Mladenov (*1932)
Mladen Mladenov (geb. 1932 in Sofia) absolvierte 1958 die Nationale Kunstakademie im Fach Malerei bei Prof. Iliya Petrov. Ein Jahr später begann er am Theater in Burgas zu arbeiten und etablierte sich sofort als origineller Bühnenbildner und Partner von Julia Ognyanova, Wili Tsankov und Leon Daniel, die als die interessantesten Regisseure Bulgariens galten. Der über Jahre gewachsene künstlerische Kontakt zwischen diesen ungewöhnlich kreativen Persönlichkeiten hinterließ Spuren in den Karrieren jedes einzelnen von ihnen. Mladen Mladenov ist ein vollwertiger Coautor vieler Theateraufführungen. Besonders geschätzt wird seine Arbeit in den Burgas-Produktionen „Sonderling“ und „König Pif Paf“.
In seiner fast 45-jährigen Theaterkarriere war er Teil verschiedener Produktionsteams, die in den Theatern Bulgariens mehr als 250 Vorstellungen gaben. Mladenov arbeitete mit Regisseuren wie Asen Shopov, Krikor Azaryan, Krassimir Spasov, Borislav Chakrinov, Stoyan Kambarev u.a.
Neben Burgas besonders gewürdigt wird seine Arbeit für „Januar“ und „Der große Gewinn“ am Theater in Pazardzhik, „Olympius oder…“ in Plovdiv, „Versuch zu Fliegen“ in Pernik, „Hamlet“, „Kriechen unter den Regenbogen“ und „Der Poet und der Berg“ am Theater „Bulgarische Armee“ in Sofia, „Die letzte Frist“ am Nationaltheater in Sofia und „Heimkehr“ am Kleinen Stadttheater „Hinter dem Kanal“ in Sofia.
Er arbeitete als Ausstatter für Spiel- und Fernsehfilme und gewann für seine Lösung für den Film „Zwischen den Gleisen“ (Regie: Wili Zankov) einen Preis in Venedig. In Zusammenarbeit mit dem Schauspieler Russi Chanev schrieb er die Bücher „Flohmarkt. Bordell“ und „Drei nicht zu filmende Filme“.
Mladen Mladenov wurde mit der Medaille „Goldenes Jahrhundert“ des bulgarischen Kulturministeriums für sein Lebenswerk ausgezeichnet. Der Theaterkritiker Lyubomir Tenev definiert ihn als Ironiker, scharf, kalt, spöttisch, der jede Sentimentalität, jeden Ton tröstender Illusion in der Härte des Lebens hasse; in seinem Bühnenbild gäbe es eine grausame und gleichzeitig humane Revolte. Für ihn seien die humanistische Rebellion und Pathos etwas sehr Ernstes und könne nicht durch sentimentale Schönheit ersetzt werden.