José Sancha (José Maria Sancha Padros) (1908–1994)
Niektorí z nás by zrejme spoznali bulharskú fašiangovú mýtickú bytosť s bičom – ochrannú známku Štátneho satirického divadla v Sofii, iní si prezreli ilustrácie na stránkach kníh pre deti Gianniho Rodariho a ďalší – milovníci filmov, si určite nenechali ujsť filmy „Zem“ (1957) a "Hviezdy" (1959). A čo majú spoločné, je postava umelca s rôznorodými záujmami, bohatými kultúrnymi skúsenosťami a kurióznymi umeleckými riešeniami a experimentovania – José María de Sancha Padros.
Narodil sa v Španielsku v rodine výtvarníka krajinára, mladosť prežil v Londýne, kde maľoval už od útleho veku. Počas svojho pobytu sa tam stretol a komunikoval s rôznymi umelcami, vrátane anglického impresionistu Waltera Sickerta a Pabla Picassa. Po návrate do Španielska v roku 1923 začal José Sancha navštevovať keramickú školu v Madride a po získaní štipendia v roku 1931 pokračoval vo vzdelávaní v Paríži. Prvú samostatnú výstavu usporiadal v Madride v roku 1930 a druhú o tri roky neskôr v Londýne.
Po skončení občianskej vojny v Španielsku odišiel do Moskvy, kde sa zoznámil so svojou budúcou manželkou Aneliou Stoyanovou – dcérou bulharského spisovateľa Ludmila Stojanova. Jose Sancha, ktorý sa usadil v Bulharsku, sa v 50. rokoch 20. storočia stal dôležitou súčasťou domáceho umeleckého života. Verejnosti známy predovšetkým ako divadelný výtvarník, vytvoril aj množstvo ilustrácií pre detské knihy a plagáty pre Medzinárodný veľtrh v Plovdive. Španielsky umelec je spoluzakladateľom a umeleckým riaditeľom Štátneho satirického divadla „Aleka Konstantinova“, pracoval pre Národné divadlo „Ivana Vazova“ v Sofii a pre bulharskú kinematografiu. Pre scénu divadla „Ivan Vazov“ vytvára výpravy a kostýmy pre hru „Šťastie“ od Pyotra A. Pavlenka v naštudovaní Nikolaja O. Masalitinova.
V roku 1959 odišiel José Sancha do Berlína v NDR, aby viedol oddelenie na Vysokej výtvarnej škole. Posledné roky života prežil vo svojej domovine – Španielsku, kde v roku 1973 usporiadal svoju poslednú samostatnú výstavu.
+++
Хосе Санча (1908–1994)
Вероятно част от нас биха разпознали кукерчето с камшика – запазен знак на Сатиричния театър, други пък са разглеждали илюстрациите по страниците на детските книжки на Джани Родари, а трети – любители на киното, със сигурност не са пропуснали филмите „Земя“ (1957) и „Звезди“ (1959). А общото между тях е фигурата на творец с разностранни интереси, богат културен опит и любопитни решения на художествените си търсения – Хосе Мария де Санча Падрос.
Роден в Испания в семейство на художник пейзажист, младежките си години прекарва в Лондон, рисувайки от малък. По време на престоя си там се среща и общува с различни художници, сред които са английският импресионист Уолтър Сикърт и Пабло Пикасо. Завръщайки се в Испания през 1923, Хосе Санча започва да посещава Училището по керамика в Мадрид, а след спечелването на стипендия през 1931. продължава образованието си в Париж. Първата си самостоятелна изложба реализира в Мадрид през 1930, а втората – три години по-късно в Лондон.
След края на Гражданската война в Испания заминава за Москва, където среща бъдещата си съпруга Анелия Стоянова – дъщеря на българския писател Людмил Стоянов. Установявайки се в България, Хосе Санча става важна част от родния художествен живот през 50-те години. Познат на публиката предимно като театрал, той създава и редица илюстрации на детски книжки и плакати за Международния пловдивски панаир. Испанският художник е съучредител и художествен директор на Сатиричния театър „Алеко Константинов“, работи за българското кино, Народния театър и Сатиричния театър в София. За сцената на НТ „Иван Вазов“ създава декори и костюми за пиесата „Щастие” от Пьотър А. Павленко, постановка на Николай О. Масалитинов.
През 1959 Хосе Санча заминава за Берлин, ГДР, за да оглави катедра в Художественото училище. Последните години от живота си прекарва в родината – Испания, където през 1973 прави последната си самостоятелна изложба.
+++
Der deutshe Text aus der Ausstellung “Zeitenbrücke. Das Bühnenbild in Bulgarien – 60 - 80 Jahre des XX Jh.” Bulgarisches Kulturinstitut Berlin / 27.03.2022 – 15.04.2022
Jose Sancha (1908–1994)
Einige kennen vielleicht noch die Figur mit der Peitsche, das Markenzeichen des Theaters der Satire. Andere sehen sich hingegen lieber die Illustrationen auf den Seiten der Kinderbücher von Gianni Rodari an, und wieder andere, die Filmfans, erinnern sich an die Filme „Land“ (1957) und „Sterne“ (1959). Den gemeinsamen Nenner repräsentiert ein Künstler mit vielfältigen Interessen, reicher kultureller Erfahrung und spannenden Lösungen für seine künstlerischen Bestrebungen, Jose Maria de Sancha Padros.
Jose Sancha wurde in Spanien in der Familie eines Landschaftsmalers geboren. Seine Jugend verbrachte er in London und malte schon als Kind. Während seines Aufenthalts dort kam er in Kontakt mit verschiedenen Künstlern, zum Beispiel mit dem englischen Impressionisten Walter Sickert oder Pablo Picasso. Nach seiner Rückkehr nach Spanien im Jahr 1923 besuchte Jose Sancha die Keramikschule in Madrid. 1931 erhielt er ein Stipendium und setzte er seine Ausbildung in Paris fort. Seine erste Einzelausstellung hatte er 1930 in Madrid, die zweite drei Jahre später in London.
Nach dem Ende des Spanischen Bürgerkriegs zog er nach Moskau, wo er seine Frau Anelia Stoyanova, die Tochter des bulgarischen Schriftstellers Lyudmil Stoyanov, kennenlernte und heiratete. Jose Sancha ließ sich in Bulgarien nieder und wurde in den 1950er Jahren zu einem unverzichtbaren Teil des künstlerischen Lebens. Der Öffentlichkeit vor allem als Bühnenbildner bekannt, schuf er auch eine Reihe von Illustrationen für Kinderbücher und Plakate für die Internationale Messe in Plovdiv. Der spanische Maler war Mitbegründer des Theaters der Satire „Aleko Konstantinov“. Später arbeitete er auch für das bulgarische Kino und das Nationaltheater in Sofia.
Für das Nationaltheater „Ivan Vazov“ schuf er die Ausstattung, z. B. für „Glück“ von P. A. Pavlenko unter der Regie von N. O. Masalitinov.
1959 zog Jose Sancha in die DDR und leitete dort einen Lehrstuhl an der Kunsthochschule in Berlin. Die letzten Jahre seines Lebens verbrachte er in seiner Heimat Spanien. 1973 machte er dort seine letzte Einzelausstellung.